Zelená infraštruktúra je strategicky plánovaná sieť prírodných a poloprírodných oblastí s inými environmentálnymi vlastnosťami, ktoré sú vytvorené a riadené tak, aby poskytovali široký rozsah ekosystémových služieb. Zahŕňa zelené miesta (alebo modré, ak ide o vodné ekosystémy) a ďalšie fyzické prvky v suchozemských (vrátane pobrežných) a morských oblastiach. Na pevnine sa zelená infraštruktúra nachádza vo vidieckych a mestských oblastiach. (Zdroj: Zelená infraštruktúra – zveľaďovanie prírodného kapitálu Európy, Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov, Com(2013) 249, 6. máj 2013 Brusel).
V kontexte EÚ sa zelená infraštruktúra dostala do popredia v rámci workshopu Smerovanie k zelenej infraštruktúre v Európe – začleňovanie lokalít sústavy Natura 2000 do voľnej krajiny v marci 2009. Hlavným cieľom tohto stretnutia bolo nájsť vhodnú odpoveď Európskeho spoločenstva na rozpad biotopov a navrhnúť opatrenia, ktoré by boli na úrovni EÚ najefektívnejšie.
K všeobecným cieľom európskej zelenej infraštruktúry patrízachovanie biodiverzity Európy a zabezpečenie, ako aj obnovenie prírodných ekosystémov na úrovni širšej krajiny tak, aby mohli pokračovať v poskytovaní cenných služieb ľudstvu.
Zelená infraštruktúra sa zaradila k novým politikám Európskej únie, čoho dôkazom je aj prijatá Stratégia EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2030 Európskou komisiou 20. mája 2020 „Prinavrátenie prírody do našich životov“.
Koncepcia zelenej infraštruktúry nadväzuje na Slovensku na koncepciu NECONET (Koncepcia ekologických sietí) a koncepciu územných systémov ekologickej stability (ÚSES), ktoré sledujú jeden z jej cieľov – obnovenie a prepojenie (zabezpečenie konektivity) prírodných (zelených) prvkov v krajine a udržanie, resp. zlepšenie ekologickej stability územia. ÚSES predstavuje jeden z dôležitých podkladov pre tvorbu zelenej infraštruktúry.